Začala k nám chodiť dávno. V slovných opisoch viem byť vzletná a zabaliť veci do slovíčok tak, že celý svet krajšie vyznie (nehľadajte samochválu) ale Marcela jednoducho a bez okolkov ... žobre. Len má na to taký vlastný marketing. A ja o marketingu niečo viem, tak si to dovolím tvrdiť, veď ma to dokonca živí.
Príde, pozdraví sa, smeje, pochváli mi účes, spýta sa ako sa mám a čo deti, a potom vytiahne nejakú momentálnu príhodu o tom, prečo to alebo ono potrebuje. Väčšinou potrebuje nasledovné: jedlo, peniaze, cigarety. V tomto poradí.
Nesúďte ma, že som ju na to naučila. Svojím spôsobom, o ktorom ani nevie, mi je strašne sympatická. Má niečo čo u iných kontajnerových nakupujúcich nestretnete. Niekoľkokrát som ju vyhodila, odmietla jej čokoľvek dať, ale ona sa vždy vráti. Zasa milá, s úsmevom, tým svojim smiešne priduseným hlasom sa spýta: „Jak sa máte, teta?“ Nerobím si ilúzie o jej inteligenčnom rozpätí.
Tieto Vianoce u nás boli všelijaké. Hlavne neboli dôvody, aby sme boli ktovieako šťastní. O tom nejdem písať. Marcelu som čakala až po sviatkoch, keď jej zbalím zvyšky toho čo sme v domnení že za víkend zjeme toľko čo za týždeň, nespotrebovali.
Objavila sa však na Štedrý deň. Popoludní (14,00). So svojím najstarším synom, obaja doobliekaní v tom, čo je síce súčasťou ich šatníka, ale vidieť, že to po kadekom podedili, ponáchadzali, zohnali... Ten chlapec mohol mať tak 13 rokov.
„Teta, prišli sme Vám zavinšovať na sviatočky“.
A spustili.
Divadlo zadarmo. Celý panelák na predstavení.
Myslite si čo chcete, ale v tej jedinej chvíli, keď obaja (dvojhlasne!) spustili: „Kedy jasná hviezda, z neba vychodzila, vtedy Panenka Mária Syna porodzila“, vtedy mi bolo do plaču. Spievali, usmievali sa, hýbali sa do rytmu kolied, sem-tam sa pozreli na seba asi v sladkom očakávaní toho, čo si „vyspievajú“. Možno tomu neveríte, ale vtedy som mala pocit že sú Vianoce. Vtedy mi bolo do plaču a bola som šťastná, že Marcela prišla. Nepamätám sa, že by som kedy tak precítila radosť z narodenia Krista.
Áno, dostala svojich pár eur, aj staré pečivo a dve cigarety na cestu. Neviem, či tomu rozumiete, ale mne priniesla Vianoce. Špinavá, otrhaná, s chlapcom čo si výlučky nosa utieral do rukáva. V tej chvíli mi bolo vianočne.
Keď skončili, povedala som: „Marcela, choď domov deťom spraviť Vianoce“.
A ja som šla spraviť to isté.
