Bude to už asi mesiac, čo sa tá pani objavila. Vlastne asi skôr žena ako pani, pani sa mi sem veľmi nehodí, no jej prítomnosť mnou značne otriasla. Môže mať sto rokov, ale kľudne aj štyridsať, k stovke sa však určite blíži jej hmotnosť. Býva oblečená tak vo všetkom, má niekoľko farebných sukní, niečo s dlhým rukávom na vrchu, dookola veľké multifarebné pončo (aj keď pochybujem že ho nosí preto, lebo je to teraz in nosiť pončo). Má dve palice na podopieranie sa a nápadný ruženec prepletený medzi prstami. A sedáva na kostolnej dlažbe rovno pred východom z kostola. Furt.
Včera (a aj počas iných nedieľ predtým) tam bola zas. Z kostola som šoférovala domov auto, no tá jej prítomnosť na studenej kostolnej dlažbe vonku mnou tak prešla, že som mala problém s koordináciou. Vysvetlím. A zároveň prosím o radu.
Keď sa omša skončila a davy krásne oblečených, čistých a duchovne povznesených ľudí vyšli z kostola, nebolo možné si tú osobu nevšimnúť. Navyše – má niečo nepekné s nohami a sukne si vyhrnie tak, aby bolo vidno, čo s nimi je. Poviem, že osemdesiat percent z tých ľudí sa úspešne tvárilo, že tam nie je. Ďalšie percentá sa rozložili na tých, ktorí síce neodškriepiteľne jej prítomnosť zaevidovali ale z tých či oných dôvodov ju obišli, a tých, ktorých dojala a vhodili jej nejaké drobné do pripraveného košíčka. Lenže ja som bola v tých osemdesiatich percentách. L
Keď som nastúpila do auta, v duchu som si gratulovala, ako sa mi podarilo vyhnúť sa jej a že toto sa teda ku kostolu nehodí a potom mi napadlo – moment, veď ku kostolu! Prišlo mi to strašne ľúto – že ja aj tí ostatní sme predsa vyšli z kostola kde je alfou a omegou láska k blížnemu a predsa sme tú osobu okašlali. Moje silnejšie a racionálnejšie „ja“ sa však o chvíľu ozvalo zas a kvitovalo, že som sa nenechala takto bezbreho psychicky vydierať – čo by aj na dlažbe kostola.
Tak mi prosím skúste povedať, čo je OK. Kde je zdravá miera charitného cítenia a kde je to už len zneužívanie emócií. Veď pri najbližšej návšteve kostola ma to čaká zas..